Milan – panická úzkosť a sebapoškodzovanie

Milan je mladý, 25 ročný muž. Vo svojej práci je úspešný, pracuje na manažérskej pozícii v medzinárodnej firme. S partnerkou Ivanou sú spolu dva roky, plánujú spoločnú budúcnosť. Oslovil ma po oslave narodenín na základe odporúčania svoje partnerky. Tá sa veľmi vyľakala a navrhla mu návštevu odborníka nakoľko sa situácia opakovala. Z oslavy si pamätá svoju náhlu zmenu správania. Rozprával niečo partnerke a zrazu mal pocit že ho nepočúva. Začal si búchať hlavu do steny a pohrýzol si ruku do krvi, pamätá si to matne. Keď má pocit že mu Ivana nevenuje dostatok pozornosti tak dochádza k sebapoškodzovaniu.

Vzťah s partnerkou je znova iba spúšťač. Aká bola naša vzťahová väzba v detstve, taká bude aj v partnerskom živote. Tu ide o komplexnú traumu. Dá sa tak predpokladať z toho že ide o náhlu zmenu správania a tá nie je adekvátne podnetu. To znamená reakcia nezodpovedá stimulu. Takisto z toho že si to Milan nepamätá. Trauma znamená že sa plne aktivuje emocionálna časť a sme tak v minulosti, prítomnosť prestane existovať, strácame vnímanie „tu a teraz“.

Milan vyštudoval ekonomickú univerzitu, práca ho baví a napĺňa, je v nej úspešný. Má dlhodobý vzťah, partnerku miluje a chce s ňou plánovať budúcnosť. Jeho rodičia sa rozviedli keď mal 8 rokov. Uvádza že do obdobia troch rokov si nič nepamätá. Počas prenatálneho vývinu mali rodičia veľký stres. Nemali kde bývať, rodičia nemali stabilnú prácu. Hneď ako sa narodil musela mama nastúpiť do práce a nemohla sa mu venovať, za prácou musela dochádzať, domov prichádzala iba cez víkend. Väčšinou bol s otcom ale ten tiež nemal čas venovať sa mu. Po rozvode trávil väčšinu času s matkou, k otcovi bol nosený každý druhý víkend ale nechcel s ním tráviť čas.

Predpoklad je že traumatizácia vznikla už počas prenatálneho vývinu, hneď po narodení ho matka opustila, nevenovala mu pozornosť. Táto zranená časť plná hnevu a strachu z matky sa aktivuje zakaždým keď má pocit že mu partnerka nevenuje pozornosť.

Počas spracovávania cez EMDR terapiu sa vyplavovali spomienky ako je sám ako dieťa v izbe, mama prichádza skontrolovať úlohy a hneď odchádza do vedľajšej izby doučovať žiakov a znova prichádza skontrolovať úlohy. Milan počas spracovávania cítil strach z opustenia, v tele to cítil ako žalúdočnú nevoľnosť. Takisto cítil hnev na matku. Voči svojmu vnútornému dieťaťu cítil hnev že nie je dosť dobré a preto ho žena opustí. Ak bude mať všetky úlohy dobre tak sa môže prijať. Nikdy to však nie je dostatočne dobré.

Na ďalšom sedení Milan uvádza že sa cíti lepšie. Už nemal také reakcie. Tiež hovorí že po sedení cítil dva dni intenzívny smútok. Spracovávali sme presvedčenie o vlastnej neschopnosti a z toho vyplývajúcich pocitov hnevu na seba a úzkosti. Vyplavilo sa obdobie základnej školy, úlohy a reakcie matky keď mal chybu v úlohe. Vtedy s ním prestala komunikovať až kým to nemal správne.
Počas spracovávania cítil tlak na hrudníku a bolesť hlavy. Svoje vnútorné dieťa nevedel prijať, najskôr musí podať výkon, až potom bude dobré. To je jeho vzťah k sebe. „Ja mám hodnotu len keď podám výkon. Ak sa mi niečo nepodarí, žena ma opustí.“ Bolesť z matkinho odmietania a hnev obrátený voči sebe boli také silné, že poškodzoval seba aby sa mu uľavilo.

Na ďalších sedeniach sme spracovávali prenatálny vývin až do obdobia troch rokov. Už v prenatálnom vývine cítil neistotu, napätie, tlak na hrudníku, bolesť hlavy a žalúdka, tiež sa objavilo presvedčenie „Ja musím veľa urobiť, stále som v pohybe, musím robiť veľa vecí, potom sa budem mať lepšie.“ Toto mal vpečatené cez mamu, sú to jej stavy.

Milan postupne začal prijímať seba takého aký je, zmizli strachy z opustenia, hnev obrátený proti sebe. Následne zmizlo aj sebapoškodzovanie a úzkosť.